V medzihviezdnom priestore je množstvo hmoty, najmä plynu a prachu. V niektorých oblastiach je táto hmota koncentrovanejšia a tvorí hmloviny, ako napríklad Veľkú hmlovinu v Orione, ktorú môžeme vidieť aj voľným okom. Keď je veľkosť a hustota týchto hmlovín dostatočná na to, aby sa jednotlivé atómy začali spájať a tvoriť molekuly, vznikajú takzvané molekulárne oblaky.
Tieto molekulárne oblaky nie sú veľmi stabilné, môžu začať kolabovať buď spontánne, keď je gravitačná príťažlivosť častíc vyššia ako ich kinetická energia alebo aj pod vplyvom nejakej vonkajšej udalosti - napríklad, keď molekulárny oblak zasiahne rázová vlna po výbuchu neďalekej supernovy. Jednotlivé časti oblaku sa postupne začnú zhusťovať, v oblaku vznikajú obrovské mraky elipsovitého tvaru - globuly.
Zdroj: Hubblesite.org
Hmota z ich okolia je postupne vťahovaná do ich jadra a s narastajúcim tlakom postupne stúpa jeho teplota. Pri dosiahnutí potrebného tlaku a teploty začne v jadre vznikajúcej protohviezdy fúzia deutéria (ťažkého vodíka), zatiaľ čo protohviezda "nabaľuje" ďalšiu hmotu zo svojho okolia. Až nakoniec sú tlak a teplota dostatočné na to, aby začala fúzia vodíka - hviezda sa rozžiari a žiarenie odtlačí plyn a prach v jej okolí.
Zdroj: Hubblesite.org
Pokračovanie...
