Fotografie zo Spitzerovho vesmírneho teleskopu

Zatiaľ čo Hubblov teleskop "vidí" náš vesmír vo viditeľnom svetle, Spitzerov vesmírny teleskop, vypustený do vesmíru v roku 2003, sníma infračervenú časť vlnového spektra. Aby dokázal detekovať infračervené žiarenie, musia byť samotný teleskop, berýliové zrkadlo s priemerom 85cm a jeho detektory vychladené na extrémne nízku teplotu, približne 5,5 Kelvinov (čo je len o 5,5°C vyššia teplota než absolútna nula - 0 Kelvinov alebo -273,15°C). Na chladenie mal teleskop pri vypustení v nádržiach 360 litrov tekutého hélia. Hélium sa medzičasom vyčerpalo, teleskop sa ale používa naďalej a jeho fotografie stále patria medzi tie najlepšie, čo boli kedy vytvorené. Detailný popis teleskopu v slovenčine je k dispozícii napríklad na nasledujúcej stránke Wikipédie.

Galériu s najkrajšími z jeho fotografií je možné nájsť na stránke www.spitzer.caltech.edu. V ponuke je fotografie možné filtrovať podľa typu objektu a nechať si tak zobrazovať planéty, kométy, asteroidy, hviezdy, hmloviny či galaxie.

M42 v súhvezdí Orion. Zdroj: www.spitzer.caltech.edu

Plejády v súhvezdí Býka. Zdroj: www.spitzer.caltech.edu

"Vesmírny výkričník"

Podobne ako "vesmírna ruža", aj táto skvelá fotografia, kombinujúca snímky z Hubblovho teleskopu a röntgenového teleskopu Chandra (Chandra X-ray Observatory), zobrazuje dve vzájomne pôsobiace (interagujúce) galaxie.

Obe galaxie VV 340 (tiež označované ako Arp 302) - "horná" VV 340 North a "spodná" VV 340 South - sú vzdialené približne 450 miliónov svetelných rokov od Zeme. Silne žiaria v infračervenej časti spektra a patria tak do kategórie objektov, nazývaných  "Žiarivé infračervené galaxie" (z angl. Luminous Infrared Galaxy alebo skrátene LIRG).

Zistiť, prečo tieto galaxie emitujú toľko infračerveného žiarenia, má za cieľ projekt "Great Observatories All-Sky LIRG Survey" (skr. GOALS), ktorý pri ich skúmaní kombinuje vstupy z viacerých pozemných teleskopov a teleskopov vo vesmíre - röntgenového teleskopu Chandra, teleskopu Galaxy Evolution Explorer (GALEX), snímajúceho ultrafialové žiarenie, Hubblovho teleskopu a Spitzerovho vesmírneho telekopu, snímajúceho v infračervenej oblasti. V súčasnosti najpravdepodobnejšími vysvetleniami zdroja tohto žiarenia sú buď supermasívne čierne diery v jadre týchto galaxií alebo veľmi intenzívna tvorba nových hviezd v nich.

Podľa dát z teleskopu Chandra a zo Spitzerovho vesmírneho teleskopu je pravdepodobné, že supermasívna čierna diera je aj v jadre galaxii VV 340 North, zatiaľ čo VV 340 South je podľa údajov z Hubblovho telekopu a teleskopu Galaxy Evolution Explorer miestom s intenzívnou tvorbou nových hviezd.

VV 340. Zdroj: hubblesite.org

Tipy na pozorovanie letnej oblohy

Dni sa pomaly skracujú, do konca prázdnin zostávajú už len necelé dva týždne, po daždivom a chladnom lete 2010 je vonku konečne znova horúco a jasné noci sú ideálne na pozorovanie niektorých z najkrajších deep-sky objektov nočnej oblohy. Priamo nad hlavou je už krátko po zotmení môžné vidieť Mliečnu cestu a bez problémov nájsť súhvezdia Herkules, Lýra či Labuť.

Základné tipy na pozorovanie jarnej či letnej oblohy môžete nájsť v nasledujúcom článku. Aj keď cez amatérske teleskopy v deep-sky objektoch neuvidíte farby ani toľko jemných detailov ako na ich fotografiách, skúste každému z nich venovať aspoň 10-15 minút vášho času - aj keď na prvý pohľad môžno neuvidíte veľa, keď sa na objekt budete pozerať trochu dlhšie, postupne môžete začať rozoznávať niektoré drobné detaily.

Tiež pomáha, keď sa na deep-sky objekt nepozeráte priamo, ale skôr trochu nabok od neho (v angličtine sa táto technika volá averted vision). Je to spôsobené anatómiou ľudského oka, na sietnici ktorého sa nachádzajú dva typy svetlocitlivých buniek, tyčinky a čapíky. Zatiaľ čo čapíky majú vysokú rozlišovaciu schopnosť, zabezpečujú vnímanie farieb a pre svoju činnosť vyžadujú silnejšie svetlo, tyčinky dokážu vnímať aj pri oveľa slabšom svetle, farby ale rozoznať nedokážu. Keď sa pozeráte na určitý objekt, svetelné lúče by sa v oku mali pretínať na mieste najostrejšieho videnia, v tzv. žltej škvrne (macula lutea) respektíve priamo v jej strede (fovea centralis retinae), kde sú ale len čapíky. Ak sa teda pozriete trochu nabok, svetlo deep-sky objektu sa dostane na citlivejšie tyčinky a v slabom objekte zrazu môžete vnímať viac detailov.

Pri planetárnych hmlovinách pomôže zlepšiť ich kontrast aj úzkopásmový či O-III filter, pri iných objektoch - napríklad pri hviezdokopách či galaxiách - ale tieto filtre nepomôžu, pretože zablokujú aj veľkú časť svetla ich vlastných hviezd.

Toľko k teórii, samotné pozorovanie už bude o tých najľahšie pozorovateľných objektoch. Začneme v súhvezdí Herkules, jasnými guľovými hviezdokopami M13 a M92. Potom sa presunieme do susedného súhvezdia Lýra, k Prstencovej hmlovine (M57). Pokračovať budeme v Labuti - nádhernou dvojhviezdou Albireo, otvorenou hviezdokopou M39 a Závojovou hmlovinou. A dnešné pozorovanie ukončíme ďalšou skvelou planetárnou hmlovinou - Činkou (M27) v súhvezdí Líška. Ak každému z objektov venujete aspoň 10 minút, celé pozorovanie môže večer trvať necelé dve hodiny :)

Súhvezdie Šíp

Aj keď je Šíp (lat. Sagitta) tretie najmenšie súhvezdie na oblohe, bolo už jedným zo 48 Ptolemaiových pôvodných súhvezdí. Podľa legiend starovekých Grékov ale vôbec nie je jasné, kto presne tento šíp vystrelil na nočnú oblohu. Podľa jednej verzie to bol Herkules, ktorý chcel šípom zabiť orla, žerúceho Prométeovu pečeň. Strelcom ale mohol byť aj Apolón a cieľom Kyklopovia, ktorých bleskom Zeus zabil Apolónovho syna, bájneho liečiteľa Asklépia.

Z deep-sky objektov v tomto súhvezdí je pre amatérskych astronómov zaujímavá guľová hviezdokopa M71, vzdialená približne 12.000 svetelných rokov od Zeme.

Súhvezdie Líška

Ani Líška (lat. Vulpecula) nebolo jedným zo 48 Ptolemaiových pôvodných súhvezdí, rovnako ako Jaštericu, Rysa, Sextant, Malého leva či Poľovné psy ho popísal až Johannes Hevelius v 17. storočí. Nazval ho Vulpecula et anser (Líška a hus) či Vulpecula cum ansere (Líška s husou). Najjasnejšou hviezdou tohto súhvezdia je Anser (α Vulpeculae; Anser v preklade znamená "hus") s jasnosťou len 4. magnitúdy. Súhvezdie najľahšie nájdete podľa susednej Labute, ale na to, aby ste v tejto časti oblohy uvideli či už líšku alebo hus, budete potrebovať naozaj veľa, veľa  fantázie :)

Zato ale v tomto súhvezdí nájdete jednu z najkrajších planetárnych hmlovín na oblohe: M27, prezývanú aj "Činka" (angl. Dumbbell) - viac než činku ale tento pozostatok hviezdy pripomína skôr ohryzok z jablka. Je dobre viditeľná už s menšími teleskopmi a pri jej pozorovaní, tak ako pri iných planetárnych hmlovinách, pomáha zlepšiť kontrast aj O-III filter.

M27. Zdroj: apod.nasa.gov

Okrem Činky v tomto súhvezdí môžete nájsť aj jeden zaujímavý obrazec (asterizmus) - "Vešiak" (angl. Coathanger), Collinder 399 - vtipné zoskupenie hviezd, ktoré pri pohľade zo Zeme pripomínajú práve vešiak na šaty. Vešiak je dosť veľký, na jeho pozorovanie je najvhodnejší triéder alebo teleskop s veľmi malým zväčšením. V triédroch či amatérskych teleskopoch na pozadí Mliečnej cesty dobre vidieť aj otvorenú hviezdokopu NGC 6940.

Súhvezdie Labuť

Labuť (lat. Cygnus) je jedno z najľahšie rozpoznateľných súhvezdí letnej či jesennej oblohy. Jej tvar s trochou fantázie naozaj pripomína labuť s dlhým krkom a široko roztiahnutými krídlami, letiacu nočnou oblohou.

Podľa jedného zo starovekých mýtov ide o boha Dia, ktorý sa zmenil na labuť, aby v jej podobe zviedol Lédu, matku trójskej Heleny či "Blížencov" - bájnych dvojičiek Castora a Polluxa. Ďalší z mýtov zas spomína na dvoch nerozlučných priateľov. Cygnus a Phaetón spolu závodili o to, kto z nich skôr obletí zo Zeme okolo Slnka a späť. Phaetón pri tom závode zahynul a nesmrteľný Cygnus sa z rieky Eridanus pokúšal zachrániť jeho telo, no nedokázal sa potopiť až tak hlboko. Zeus mu ponúkol, že ho premení na labuť - dokázal by sa potopiť k svojmu mŕtvemu priateľovi, no stratil by tým svoju nesmrteľnosť. Cygnus sa rozhodol - a Zeus na jeho pamiatku vyzdvihol labuť na nočnú oblohu.

Na nočnej oblohe Labuť susedí so súhvezdiami Jašterica, Cefeus, Drak, Lýra, Líška a Pegas. Pri pohľade na ňu je zreteľne vidieť obrazec (asterizmus) Letný kríž, ktorý tvoria najjasnejšie hviezdy Labute - Deneb, Sadr, Albireo, Gienah a Rukh.

Najjasnejšie hviezdy súhvezdí Labuť, Lýra a Orol (Deneb, Vega a Altair) zas spolu tvoria ďalší obrazec: Letný trojuholník.

Okrem toho, že z miesta s jasnou, tmavou oblohou je pohľad na túto časť oblohy, ktorou prechádza Mliečna cesta, naozaj nádherný aj bez ďalekohľadu, v Labuti možno nájsť množstvo zaujímavých deep-sky objektov - hviezdokop, hmlovín či pozostatkov po výbuchoch supernovy.

Albireo (β Cygni) je jednou z najkrajších dvojhviezd na oblohe, už malý teleskop ukáže jej modrú a zlatú zložku.

Albireo. Zdroj: http://hwilson.zenfolio.com

Z otvorených hviezdokop je najkrajšia M39, z hmlovín Severná amerika (ak máte dobrý zrak, na naozaj veľmi tmavej, jasnej oblohe ju máte šancu uvidieť "len tak"; ak náhodou máte aj úzkopásmový filter, skúste ho pri pohľade na oblohu podržať blízko pred okom).

Podľa mňa najzaujímavejším deep-sky objektom Labute je ale tzv. Závojová hmlovina (angl. Veil Nebula), pozostatok po výbuchu supernovy, ktorého najjasnejšia časť s trochou fantázie pripomína závoj nevesty.

 NGC 6960 alebo tiež "Nevestin závoj". Zdroj: http://hwilson.zenfolio.com

Pri pohľade cez amatérsky teleskop je najlepšie možné rozoznať jej "východný" a "západný" oblúk, NGC 6992/5 a NGC 6960. V septembrovom vydaní časopisu Sky & Telescope vyšiel zaujímavý článok, popisujúci aj jej menej známe časti (link na článok; mapu).

Závojová hmlovina. Zdroj: http://www.spacetelescope.org

V súhvezdí je aj jedna zaujímavá planetárna hmlovina: NGC 6826, prezývaná aj "Blikajúca hmlovina". Pri pohľade priamo na ňu ju vďaka jasnej centrálnej hviezde v menších teleskopoch neuvidíte - no akonáhle sa pozriete trochu mimo nej, nie priamo na ňu, uvidíte aj samotnú hmlovinu.

Blikajúca hmlovina. Zdroj: hubblesite.org