Svetelné znečistenie

Možno ste niekedy mohli porovnať pohľad na hviezdnu oblohu v meste s tým, čo uvidíte ďaleko od civilizácie a od svetiel. V mestách a obývaných oblastiach - pri takzvanom svetelnom znečistení - nočná obloha nie je čierna, ale s nádychom do oranžova a voľným okom uvidíte len jasnejšie hviezdy. Aj deep-sky objekty sú horšie viditeľné, ich kontrast je oveľa nižší, zdajú sa menšie a vidieť v nich menej detailov...

V prírode, ďaleko od svetiel, je to inak. Ak sa dostanete na také miesto, môžete voľným okom vidieť množstvo hviezd, Mliečnu cestu - nádherný pás svetla, ťahajúci sa cez celú oblohu - a ak máte dobrý zrak, môžete rozoznať napríklad aj Veľkú hmlovinu v súhvezdí Orion alebo galaxiu M 31 v Androméde.

Zdroj: NASA - http://apod.nasa.gov/apod/ap001127.html 

Svetelné znečistenie vzniká ako následok vonkajšieho osvetlenia - svetiel v oknách, pouličného osvetlenia, osvetlenia budov, výrobných hál, predajných plôch, parkovísk alebo svetiel áut. Môže mať viacero foriem - od priameho osvetlenia pozorovateľa (angl. glare) až po oranžový "jas" celej oblohy (angl. skyglow), ktorý vzniká, keď sú svetelné lúče rozptyľované a pohlcované nečistotami a vlhkosťou v atmosfére.

Zaujímavý "Atlas svetelného znečitenia" môžete nájsť napríklad na stránke Light Pollution Science and Technology Institute. Na jednotlivých obrázkoch sú jasne vidieť oblasti s vyšším svetelným znečistením okolo miest (červené) aj miesta s lepšími podmienkami a tmavšou oblohou (zelené, modré).

 Credit: P. Cinzano, F. Falchi (University of Padova), C. D. Elvidge (NOAA National Geophysical Data Center, Boulder). 

Copyright Royal Astronomical Society. Reproduced from the Monthly Notices of the RAS by permission of Blackwell Science. www.lightpollution.it/dmsp/

Existuje množstvo skupín, ktoré sa snažia o zníženie a prevenciu svetelného znečistenia. Nie sú to len astronómi, ale aj lekári, rozličné vládne inštutúcie, a tiež samotní výrobcovia svietidiel a osvetľovacích prvkov - svetelné znečistenie môže mať negatívny vplyv napríklad na zdravie ľudí a živočíchov, môže viesť k zvýšeniu nehodovosti v doprave, zbytočne zapnuté osvetlenie a používanie energeticky náročných zdrojov svetla vedie k zvýšenej spotrebe elektrickej energie a pod. Viac informácií o svetelnom znečistení je možné nájsť napríklad na stránke International Dark-Sky Association.

Pokiaľ ide o svetelné znečistenie a vaše vlastné astronomické pozorovanie, je niekoľko vecí, ktoré môžete urobiť:

• Najlepšie - ale súčasne aj najzložitejšie - je dostať sa na miesto s tmavšou oblohou, napríklad mimo mesta alebo aspoň ďalej od jasne osvetlených dopravných ťahov a budov, kde býva nižší aj jas oblohy - skyglow. Ak máte možnosť dostať sa na také miesto, využite ju - ten pohľad na oblohu stojí za to,
  
• Zabrániť tomu, aby priamo na vás svietili jasné svetlá - glare. Občas len stačí presunúť teleskop o niekoľko metrov ďalej, tak aby medzi vami a zdrojom svetla stáli stromy, budovy či iné prekážky, 
• V oblastiach so svetelným znečistením sa zamerať na jasnejšie objekty. Zatiaľ čo galaxiám a hmlovinám svetelné znečistenie výrazne škodí, je množstvo dobre viditeľných objektov, napríklad Mesiac, planéty Venuša, Mars, Jupiter, Saturn, z deep-sky objektov jasné otvorené hviezdokopy Plejády alebo Dvojitá hviezdokopa v Perzeovi, dvohviezdy (napríklad zlato-modré Albireo v súhvezdí Labuť), jasné hmloviny (Veľká hmlovina M42 v súhvezdí Orion) a pod.
• Existuje aj špeciálne príslušenstvo, ktoré môže zvýšiť kontrast pri niektorých deep-sky objektoch - špeciálne filtre. Ani pohľad pomocou týchto filtrov sa ale nevyrovná tomu, čo cez teleskop uvidíte pod jasnou, čiernou, čistou oblohou. 

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Súhvezdie Žirafa

Na zimnej večernej oblohe môžete smerom na sever medzi Kasiopejou, Perzeom a Povozníkom nájsť aj jedno menej známe a menej výrazné súhvezdie - Žirafu.

Aj keď v súčasnosti astronómi delia celú oblohu na 88 súhvezdí, mnohé z nich boli popísané už v staroveku gréckym astronómom Klaudiom Ptolemaiom. Hviezdy súhvezdia Žirafa ale nie sú veľmi jasné a netvoria žiadny výrazný alebo ľahko rozpoznateľný obrazec, a tak Žirafa medzi Ptolemaiovými 48 súhvezdiami nebola. Až v rokoch 1612-13 ju spolu so súhvezdím Jednorožec popísal holandský astronóm Petrus Plancius.

Latinský názov súhvezdia je Camelopardalis, jeho najjasnejšou hviezdou je β Camelopardalis s jasnosťou 4. magnitúdy. V tomto súhvezdí nie je veľa deep-sky objektov pre amatérske teleskopy - za zmienku ale stoja napríklad Kemblova kaskáda a otvorená hviezdokopa NGC 1502. Kemblova kaskáda je obrazec z približne 20 hviezd s jasnosťou od 5. až po 10. magnitúdu, v teleskopoch dobre viditeľný už pri nízkych zväčšeniach. Tieto hviezdy nemajú nič spoločné, len pri pohľade zo Zeme sa zdá, ako keby boli v rade za sebou.

Na jednom z koncov Kemblovej kaskády je otvorená hviezdokopa NGC 1502, v ktorej je pri vyšších zäčšeniach možné rozoznať niekoľko desiatok hviezd.

Súhvezdie Perzeus (2)

Rovnako ako pri Kasiopeji, aj súhvezdím Perzeus prechádza Mliečna cesta, vďaka čomu je v ňom možné pozorovať viacero jasných otvorených hviezdokop. Okrem M 34 (Messier 34) je v ňom možné vidieť najmä jednu z najkrajších otvorených hviezdokop na oblohe vôbec - Dvojitú hviezdokopu (NGC 869 a NGC 884), vzdialenú 6800, resp. 7600 svetelných rokov od Zeme.

Táto hviezdokopa, na jasnej, tmavej oblohe zistiteľná aj voľným okom, je veľmi dobre viditeľná už v triédroch či v malom teleskope. Aj pri nízkych zväčšeniach - už okolo 25x - je v nej možné rozoznať množstvo jednotlivých hviezd.

Dvojitá hviezdokopa. Zdroj: Stellarium. 

Okrem otvorených hviezdokop je neďaleko hraníc tohto súhvezdia možné pozorovať aj planetárnu hmlovinu M 76 (Messier 76), nazývanú aj Malá činka (väčšia a jasnejšia Činka - M 27 - je planetárna hmlovina v súhvezdí Líška). Jej fotografiu nájdete napríklad na nasledujúcej stránke. Ak ale chcete tento pozostatok hviezdy, podobnej nášmu Slnku, pozorovať vlastnými očami, budete potrebovať tmavú a jasnú oblohu, teleskop s vyšším priemerom a zväčšenie od približne 120x. Ak máte možnosť, použite aj O-III filter, pri tejto slabšej hmlovine určite pomáha.

Okrem zaujímavých deep-sky objektov dalo toto súhvezdie meno aj jednému z najznámejších meteorických rojov - Perzeidom. Ide o pozostatky kométy Swift-Tuttle, objavujúce sa približne od polovice júla do polovice augusta, s maximom každý rok okolo 12.-13. augusta. Ľudovo bývajú nazývané aj "slzy svätého Vavrinca", pretože dni ich najväčšej aktivity sú približne počas dňa sv. Vavrinca - 10. augusta.

Súhvezdie Perzeus (1)

Neďaleko Kasiopeje je na nočnej oblohe možné nájsť aj záchrancu jej dcéry a neskoršieho zaťa, mýtického hrdinu Perzea - a spolu s ním aj množstvo dobre pozorovateľných deep-sky objektov, viaceré jasné hviezdokopy a planetárnu hmlovinu.

Perzeova matka Danae bola podľa mýtov jedinou dcérou Acrísia, kráľa Argosu. Kedže podľa proroctva ho mal zabiť jeho vlastný vnuk, uväznil Danae v bronzovej miestnosti, uzavretej zo všetkých strán a otvorenej len smerom na oblohu. Tam ju našiel Zeus, Perzeov otec, ktorý sa k nej zniesol v podobe zlatého dažďa. Keď sa o dieťati dozvedel Acrísius, naložil Danae aj s malým Perzeom do drevenej debny a nechal ich na mori - obaja sa však zachránili a doplávali až na ostrov Serifos, kde Perzeus neskôr vyrastal.

Na nočnej oblohe Perzea nájdete medzi Kasiopejou, ktorá je počas decembrových a januárových večerov priamo nad hlavou a súhvezdím Povozník na východnej oblohe.

Jeho najjasnejšou hviezdou je Mirphak (α Persei). Oveľa známejšia je ale druhá najjasnejšia hviezda súhvezdia, Algol (β Persei), ktorá bola prvou objavenou zákrytovou premennou hviezdou. Jej názov pochádza z arabského výrazu ra's al-ghūl (hlava démona, resp. hlava Medúzy, ktorú Perzeus zabil), rôzne národy ju volajú aj Diablova hviezda alebo Démonova hviezda, či Žmurkajúci Démon. V skutočnosti je Algol viacnásobným hviezdnym systémom, slabšia hviezda β Persei B pravidelne prechádza popred jasnejšiu β Persei A a počas týchto prechodov tak na niekoľko hodín zatieni časť jej svetla. Deje sa tak v pravidelných intervaloch - každé 2 dni, 20 hodín a 49 minút, presné časy si môžete zistiť napríklad na nasledujúcej stránke. Pokračovanie...

Súhvezdie Kasiopeja (2)

Pri pohľade na Kasiopeju vidíme Mliečnu cestu, ktorá týmto súhvezdím prechádza. Vďaka tomu je v tejto časti oblohy možné nájsť množstvo hmlovín a otvorených hviezdokop, z ktorých viaceré je možné vidieť už pomocou triédra. Nájdete v nej napríklad NGC 457, NGC 654 a 663 a dva Messierove objekty - M52 a M103. Fotografie M52 a M103 nájdete napríklad na stránke 2MASS: M52, M103.

Otvorená hviezdokopa NGC 457 býva nazývaná aj "Sova" alebo "ET" - s trochou fantázie predstavujú dve najjasnejšie hviezdy oči a samotná hviezdokopa postavu.

NGC 457. Zdroj: Stellarium

NGC 654 (vľavo hore) a NGC 663. Zdroj: Stellarium

Súhvezdie Kasiopeja (1)

Kasiopeja bola podľa starovekých Grékov manželkou Cefea, kráľa Etiópie. Podľa mýtov sa chválila, že jej dcéra Androméda je krajšia než nymfy Nereidy a rozhnevala tak boha mora Poseidona. Aby svoju krajinu zachránila pred jeho pomstou, musela dcéru nechať pripútať ku skalám nad morom, odkiaľ Andromédu zachránil jej budúci manžel Perzeus. Cefeus a Kasiopeja, ich dcéra Androméda, Perzeus a jeho okrídlený kôň Pegas sa neskôr dostali na oblohu. Je šanca, že filmové spracovanie tohto príbehu ste už videli, film Súboj Titánov z roku 1981 sa - najmä počas sviatkov - dosť pravidelne objavuje na televíznych obrazovkách.

Aj keď jednotlivé hviezdy nie sú veľmi jasné, vďaka usporiadaniu piatich najjasnejších toto súhvezdie na oblohe ľahko nájdete. Teraz, koncom jesene a počas zimných večerov, je Kasiopeja v tvare W vysoko na oblohe. Ako jedno z cirkumpolárnych súhvezdí u nás nikdy nezapadá a je viditeľné počas celého roka - na jar na západe, v lete nízko na severe, kde nevyzerá ako W, ale ako písmeno M a na jeseň na východe.

Pokračovanie...

Barlow

Barlow (barlowova šošovka, angl. barlow lens) je rozptylná šošovka, ktorá pri vložení medzi objektív teleskopu a okulár mení smer svetelných lúčov, a tak predlžuje ohniskovú vzdialenosť daného objektívu. Pri používaní sa upevňujú medzi okulárový výťah a okulár (reflektory), medzi tubus a diagonál alebo diagonál a okulár (refraktory, katadioptrické teleskopy).

Pri barlowových šošovkách sa udáva, koľkokrát dokážu predĺžiť ohniskovú vzdialenosť objektívu, bývajú označované ako 2x, 3x, 5x a podobne. Napríklad 2x barlow dokáže predĺžiť ohniskovú vzdialenosť 750 mm objektívu na 1500 mm, ak máme 10 mm okulár, je bežné zväčšenie 75x a zväčšenie s barlowom 150x.

Keďže cena kvalitného barlowa býva spravidla výrazne nižšia než cena kvalitných okulárov, je ním možné pomerne lacno znásobiť počet dostupných zväčšení bez nakupovania ďalších okulárov. Ak už napr. máte dva kvalitné okuláre s ohniskovými vzdialenosťami 30 mm a 10 mm, získate s 2x barlowom aj zväčšenia ako pri 15 mm a 5 mm okulároch.

Podobne ako okuláre, okulárové výťahy a napríklad aj filtre, aj barlowove šošovky sa štandardne vyrábajú v dvoch priemeroch - 1,25" alebo 2". Aj povrchová úprava (coating) šošoviek býva pri barlowoch označovaná rovnako ako pri okulároch, najkvalitnejšie sú označované ako fully multi coated. Pri použití barlowa zostávajú zachované aj vlastnosti okulárov, ako napríklad zdanlivá šírka zorného poľa (apparent field of view) alebo odstup oka (eye relief).

Znie to dobre, nie je v tom nejaký háčik? Nie - aj keď barlow predstavuje dodatočné šošovky a optické povrchy, obraz, pozorovaný s kvalitným barlowom, v praxi nie je ani tmavší, ani menej ostrý či menej kontrastný ako bez neho.

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Okuláre (2)

Ohnisková vzdialenosť okuláru (angl. focal lenght) určuje zväčšenie pozorovaného objektu, ktoré je možné vypočítať ako pomer ohniskovej vzdialenosti objektívu teleskopu a ohniskovej vzdialenosti konkrétneho okuláru. Napríklad pri teleskope s ohniskovou vzdialenoťou objektívu 750 mm a okulári s ohniskovou vzdialenosťou 10 mm je výsledné zväčšenie 75x.

Na rozdiel od rozšírenej predstavy - "čím vyššie je zväčšenie, tým lepšie" - sa pri amatérskych teleskopoch vysoké zväčšenia používajú len výnimočne. Pri bežnom pozorovaní deep-sky objektov sa zvyčajne používajú zväčšenia od približne 30x až (pri dobrých podmienkach) cca 150x. Pri vysokých zväčšeniach je pozorovaný obraz spravidla rozostrenejší, zdá sa tmavší a súčasne sú zreteľnejšie aj atmosférické poruchy, napríklad chvenie vzduchu. Vysoké zväčšenia sú použiteľné len pri niektorých deep-sky objektoch, uplatnia sa skôr pri pozorovaní planét a Mesiaca.

Zdanlivá šírka zorného poľa (angl. apparent field of view), uvedená výrobcom okuláru, pomáha určiť, akú veľkú časť oblohy je vybraným okulárom možné pozorovať. Skutočná šírka zorného poľa pre daný okulár (angl. true field of view) sa vypočíta ako pomer zdanlivej šírky zorného poľa a zväčšenia (napr. pri okulári so zdanlivou šírkou zorného poľa 68° a pri 60x zväčšení to bude 1,13°). Pri širšom zornom poli býva celkový pohľad všeobecne krajší a väčšie objekty, napríklad Plejády alebo M42, sa skôr zmestia do zorného poľa.

Výstupná pupila (angl. exit pupil) je priemer svetelného lúča, vychádzajúceho z okuláru. Je ho možné vypočítať ako pomer priemeru objektívu daného teleskopu a jeho zväčšenia - keď napríklad použijeme teleskop s priemerom objektívu 200 mm, bude pri 75x zväčšení priemer výstupnej pupily 2,67 mm. Aký to má praktický význam? Pri tom istom teleskope a 20x zväčšení bude priemer výstupnej pupily 10 mm - zrenica ľudského oka sa ale dokáže roztiahnuť na max. asi 9 mm, aj to len v mladosti, a tak sa časť svetla do oka nedostane. Pri vysokých zväčšeniach býva výstupná pupila zasa príliš úzka (pri 200 mm objektíve a 200x zväčšení bude jej priemer 1 mm) a pozorovaný obraz sa bude zdať tmavší.

Odstup oka (angl. eye relief) v mm označuje vzdialenosť od šošovky okuláru, v ktorej vstupnou pupilou oka (zrenicou) bude možné zachytiť výstupnú pupilu okuláru. Okom tak bude možné pozorovať ostrý obraz a súčasne vidieť celé zorné pole. Táto vzdialenosť sa pohybuje od niekoľkých mm až po 2 cm (tzv. long eye relief - LER okuláre). Vyššia vzdialenosť je dôležitá najmä pre toho, kto pri pozorovaní používa okuliare a jeho oko tak musí byť od okuláru vo väčšej vzdialenosti.

A na záver, povrchová úprava. Okulárové šošovky sú zo skla, ani čírym sklom však nikdy neprejdú všetky svetelné lúče, časť z nich sa vždy odrazí od jeho povrchu. Z toho dôvodu sa na optické povrchy nanášajú špeciálne vrstvy (známe aj ako antireflexné vrstvy, angl. coating), ktorých cieľom je znížiť odrazy a tým pádom aj stratu svetelných lúčov, vylepšiť kontrast a kvalitu celkového obrazu. Existuje viac úrovní týchto povrchových úprav - od jednoduchých, angl. označovaných ako coated, až po najkvalitnejšie,  fully multi coated povrchy.

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Okuláre (1)

Okulár (angl. eyepiece) je optický prvok - sústava šošoviek, do ktorých pozeráme pri pozorovaní objektov pomocou teleskopu. Zatiaľ čo objektív a jeho parametre (priemer, ohnisková vzdialenosť,...) sú pre každý teleskop trvalé, s tým istým teleskopom je možné používať množstvo okulárov a s rôznymi okulármi môžeme dosiahnuť rozličné zväčšenia alebo šírku zorného poľa.

Širokouhlý okulár Baader Hyperion

Okuláre sa upevňujú za tzv. okulárový výťah teleskopu, ktorým je okulár možné približovať alebo vzďalovať, a tak zaostrovať pozorovaný obraz. Okulárové výťahy sú štandardne dostupné v dvoch základných priemeroch - 1,25" a 2" (jeden " - palec - je 2,54 cm).

Okulárový výťah na reflektore

 Z hľadiska konštrukcie existuje množstvo typov okulárov, od jednoduchých, ktoré tvorí len jedna šošovka a ich vlastnosti sú už dávno nepostačujúce až po špeciálne širokouhlé okuláre s množstvom šošoviek (bežne aj osem šošoviek zo špeciálnych skiel, napríklad Nagler, Ethos alebo Baader Hyperion).

Okuláre typu Plossl s priemerom 1,25"

Bez ohľadu na konkrétnu konštrukciu daného okuláru má každý z nich niekoľko špecifických parametrov, z ktorých sú najdôležitejšie:

• priemer - štandardnými priemermi sú 1,25" a 2",
• ohnisková vzdialenosť (v mm),
• zdanlivá šírka zorného poľa (v °),
• odstup oka (angl. eye relief, v mm), 
• spôsob povrchovej úpravy jednotlivých šošoviek.
  

Pokračovanie o okulároch...

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Súhvezdie Povozník (2)

Súhvezdím Povozník prechádza Mliečna cesta, a tak je v ňom možné nájsť viacero jasných otvorených hviezdokop a iných deep-sky objektov.

Otvorené hviezdokopy Messier 36, 37 a 38, vzdialené 4100-4400 svetelných rokov, je dobre vidieť už aj pomocou triédrov, kde vyzerajú ako malé chumáče svetla na tmavšom pozadí. Pri pozorovaní cez teleskop a už pri nižších zväčšeniach (25x) je v každej z nich možné rozoznať množstvo jednotlivých hviezd.

Okrem otvorených hviezdokop je v Povozníkovi aj niekoľko hmlovín. Napríklad emisno-reflexná IC 405 (tiež Caldwell 31 alebo Sharpless 229) pri hviezde AE Aurigae je tiež pozorovateľná aj cez amatérske teleskopy, pozrieť si ju môžete aj na stránke NASA.

A na záver jedna zaujímavosť: pri pohľade na toto súhvezdie sa súčasne pozeráme presne opačným smerom, než akým leží jadro našej galaxie v súhvezdí Strelca - toto miesto "von zo stredu Galaxie" je neďaleko hviezdy ß Aurigae.

Súhvezdie Povozník (1)

Povozník (z lat. Auriga) je jedným z najjasnejších súhvezdí na zimnej oblohe. Starovekým Grékom táto časť oblohy pripomínala prilbu, súčasť výstroja vtedajších jazdcov na vozoch. Vo svojich mýtoch ho stotožnili napríklad s Hefaistom, bohom ohňa, kováčstva a remesiel. Hefaistos od narodenia kríval pri chôdzi, a tak podľa jednej z legiend vynašiel koč, aby mohol cestovať pohodlnejšie.

Jeho najjasnejšou hviezdou je Capella (α Aurigae), šiesta najjasnejšia hviezda na oblohe. V skutočnosti sa táto "hviezda" skladá zo štyroch hviezd, vzdialených 42 svetelných rokov od Zeme. Názov Capella pochádza z latinčiny a znamená "koza", resp. "kozička". Pre Indov táto hviezda symbolizovala Brahmovo srdce, pre Číňanov druhého z piatich jazdcov - piatimi jazdcami boli okrem Capelly aj ß, ι (iota) a θ (théta) Aurigae a Alnath (ß Tauri) - a napríklad pre austrálskych domorodcov bola táto hviezda kengura Purra, ktorú po oblohe naháňali neďaleké dvojičky (Castor a Pollux zo súhvezdia Blížencov). Dve hviezdy neďaleko (Haedi) sú podľa mýtov potomkami Capelly.

Nájsť súhvezdie Povozník na večernej oblohe nie je ťažké. V decembri ho večer uvidíte nad východným obzorom, počas zimných mesiacov bude večer stále vyššie, až nakoniec na jar sa pomaly presunie na západ.

 

Pokračovanie...

GigaGalaxy Zoom projekt

Projekt Európskeho južného observatória (European Southern Observatory - ESO), ktorého cieľom je spojenie troch pohľadov na oblohu: to, čo vidíme voľným okom, cez amatérsky teleskop a s pomocou profesionálnych teleskopov.

Výsledkom sú panoramatický záber Mliečnej cesty, detailnejší pohľad na jej centrum a skvelá fotografia Lagúnovej hmloviny (M8), ktoré si môžete pozrieť na stránke gigagalaxyzoom.org. Všetky tri zábery sú plne interaktívne, je ich možné voľne približovať, pohybovať sa v nich alebo si nechať zobrazovať rôzne doplňujúce informácie a detailnejšie fotografie vybraných objektov.

Zdroj: ESO/S. Brunier

Zdroj: ESO/S. Guisard

Zdroj: ESO

Statív a montáž teleskopov

Okrem samotnej optiky teleskopu a tubusu sú nemenej dôležitou súčasťou aj statív a montáž. Práve od nich závisí to, aké jednoduché a pohodlné bude používanie teleskopu a pozorovanie jednotlivých objektov...

Statív slúži na správne umiestnenie teleskopu a čo je dôležité, na tlmenie jemného pohybu, chvenia a vibrácií. Klasický statív sa vyrába z množstva materiálov. Hmotnostne najľahším a najčastejšie používaným je hliník, resp. jeho rôzne zliatiny. Pri väčších teleskopoch sa používajú drahšie a masívnejšie statívy, vyrobené napríklad z dreva alebo ocele, ktoré vďaka svojej hmotnosti a vlastnostiam použitých materiálov lepšie tlmia chvenie a vibrácie.

Medzi statívom a tubusom teleskopu je montáž, pomocou ktorej je teleskop možné ovládať - pomáha pri vyhľadaní jednotlivých objektov a pri ich následnom pozorovaní. Pri dlhšom pohľade na oblohu sa zdá, že všetky objekty - Slnko, Mesiac, planéty, hviezdy aj deep-sky objekty - sa po nej pomaly pohybujú od východu na západ. Pri pohľade voľným okom je tento pohyb pomalý, ale pri vyšších zväčšeniach už objekt doslova "uteká" zo zorného poľa. Pohyb hviezd vidieť napríklad na fotografii súhvezdia Lýra so 60-sekundovou expozíciou.

Aby bolo vybraný objekt možné pozorovať dlhšie, je potrebné tubus teleskopu pravidelne natáčať tak, aby stále ukazoval smerom k objektu a kopíroval jeho zdanlivý pohyb po oblohe. Poznáme dva základné typy montáží: azimutálnu a ekvatoriálnu.

Tubusom, upevneným na azimutálnej montáži, je možné pohybovať doprava/doľava (meniť azimut) a hore/dole. Je to praktické na pozorovanie pozemských objektov, ale zložitejšie pri pozorovaní oblohy - aby tubus sledoval zdanlivý pohyb objektov po oblohe, je potrebné pohybovať ním v dvoch smeroch súčasne. Samostatný typ azimutálnej montáže je takzvaná Dobsonova montáž.

Ekvatoriálna alebo tiež paralaktická montáž neumožňuje pohyb tubusu doprava/doľava a hore/dole, ale dovoľuje meniť deklináciu (angl. declination, uhlová vzdialenosť objektu od rovníka) a hodinový uhol (rektascenziu, angl. right ascension). Vďaka tomu, že deklinácia hviezd, planét alebo deep-sky objektov sa počas pozorovania nemení, je možné pohodlne sledovať jeden a ten istý objekt len otáčaním tubusu jedným smerom - v jednej osi.

Pri pozorovaní sa zdá, že hviezdy severnej oblohy sa pomaly otáčajú okolo Polárky, ktorá je blízko pólu. Jednotlivé hviezdy sú rôzne vzdialené od Polárky a vyzerá to, ako keby okolo nej obiehali na kružniciach. Počas dňa sa ich vzdialenosť od Polárky nemení, mení sa len ich poloha na kružnici.

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Teleskopy a ich základné údaje

Priemer objektívu, ohnisková vzdialenosť, svetelnosť, možné zväčšenia a rôzne iné parametre teleskopu.

Podľa mňa tou najdôležitejšou vlastnosťou teleskopu je priemer jeho objektívu alebo primárneho zrkadla (D, angl. diameter, často býva označovaný aj ako apertúra, angl. aperture). Od neho závisí napríklad to, koľko svetla bude daný teleskop schopný sústrediť a na aké účely ho bude vhodné používať. Priemer sa zvykne udávať v milimetroch alebo v palcoch (angl. inch, 1 palec je 2,54 cm). Pre amatérske teleskopy sa všeobecne odporúča priemer najmenej 4 palce pre refraktory alebo 6 palcov pre reflektory. Pre pozorovanie deep-sky objektov (objektov "hlbokého vesmíru" mimo našu slnečnú sústavu) sú všeobecne potrebné vyššie priemery než pre pozorovanie planét - deep-sky objekty (hmloviny, galaxie, hviezdokopy a pod.) sú vo všeobecnosti tmavé a väčší objektív je potrebný na to, aby sústredil dostatočné množstvo svetla na ich pozorovanie.

Druhý dôležitý údaj, ohnisková vzdialenosť (f, angl. focal lenght) označuje vzdialenosť od objektívu až po ohnisko svetelných lúčov. Pomocou ohniskovej vzdialenosti objektívu (primárneho zrkadla) a ohniskovej vzdialenosti okuláru je možné jednoducho vypočítať zväčšenie: je to pomer f objektívu a f okuláru. Ak napríklad máte teleskop s f objektívu 750 mm a používate s ním okulár s f 10 mm, bude zväčšenie 75x, ak s tým istým teleskopom použijete okulár s f 25 mm, bude zväčšenie 30x.

Pri fotografovaní ste sa už možno stretli s ďalším údajom, svetelnosťou (1/f, angl. f/ratio). Ide o pomer priemeru objektivu D a jeho ohniskovej vzdialnosti f. Jeho výsledkom je číslo v tvare 1/niečo (napr. 1/5, 1/12, a pod.). Teleskopy, ktoré majú vysokú svetelnosť (1/1 až približne 1/5) sú vhodnejšie na pozorovanie deep-sky objektov, teleskopy s nižšou svetelnosťou sa odporúčajú skôr na pozorovanie Mesiaca a planét slnečnej sústavy.

Pri teleskopoch sa môžete stretnúť aj s množstvom ďalších parametrov, napríklad:

• uhlové rozlíšenie (angl. angular power, resp. resolving power) v uhlových sekundách vám napovie, pod akým uhlom budete schopní rozoznať dva svetelné body, napríklad dve hviezdy, naozaj ako dve,
  
• limitujúca magnitúda (angl. limiting magnitude) označuje, aké najslabšie objekty teoreticky bude daným teleskopom možné pozorovať.
  

A ešte dve veľmi dôležité vlastnosti teleskopu, ktoré nesúvisia s optikou, ale sú nemenej dôležité: hmotnosť teleskopu a jeho rozmery. Od nich závisí napríklad aj to, ako ľahko bude teleskop možné transportovať a ako pohodlne sa s ním bude manipulovať.

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Katadioptrické teleskopy

Katadioptrické teleskopy súčasne využívajú odrazy svetelných lúčov pomocou zrkadiel, tak ako pri reflektoroch, a ich lom s použitím šošoviek ako pri refraktoroch. Pri týchto teleskopoch sa jednotlivé časti optiky (šošovky, zrkadlá) navzájom kombinujú tak, aby sa minimalizovali prípadné aberácie a súčasne sa dosiahla čo najvyššia ostrosť a kvalita obrazu. Existujú vo viacerých modifikáciách, z ktorých najčastejšie sú Maksutov-Cassegrain a Schmidt-Cassegrain.

Výhodami týchto telekopov bývajú najmä:

• výborná kvalita obrazu, 
• jednoduchá údržba, nie je potrebná kolimácia tak ako pri reflektoroch, 
• vďaka odrazom lúčov medzi jednotlivými optickými povrchmi v tubuse môže byť ohnisková vzdialenosť dlhá, no samotné teleso tubusu je krátke a ľahko transportovateľné, 
• teleso tubusu je uzavreté, nedochádza v ňom k pohybu vzduchu, ktorý by mohol znižovať kvalitu obrazu.

Nevýhodami týchto teleskopov sú napríklad:

• cena na jeden cm / palec priemeru je vyššia než pri reflektoroch, 
  
• pri uzavretom tubuse potrebuje teleskop viac času na prispôsobenie sa teplote okolia, 
• sekundárne zrkadlo je pred primárnym zrkadlom a podobne ako pri reflektoroch cloní určitú časť svetla, vstupujúceho do tubusu.
  

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Reflektory - zrkadlové teleskopy

Na rozdiel od refraktorov, pri ktorých sa svetelné lúče lámu pomocou šošoviek, sú reflektory založené na odraze svetla (reflexii) od dutých (konkávnych) zrkadiel, ktoré bývajú potiahnuté tenkou vrstvou kovu, napríklad striebra, hliníka alebo rôznych špeciálnych zliatin. Najrozšírenejšie riešenie (tzv. Newton) je znázornené nižšie: svetlo sa od dutého primárneho zrkadla odráža smerom k rovinnému sekundárnemu zrkadlu, ktoré ho zase odrazí kolmo von z tubusu, smerom k okuláru (a oku) pozorovateľa.

Medzi najväčšie výhody reflektorov patria najmä:

• výhodná cena - spomedzi všetkých typov teleskopov sú pri reflektoroch spravidla najnižšie náklady na 1 cm, resp. 1 palec priemeru zrkadla, 
• keďže svetelné lúče sa nelámu, ale odrážajú, pri reflektoroch sa nevyskytujú chromatické aberácie ako pri šošovkových refraktoroch. Pri použití asférických zrkadiel je možné minimalizovať aj sférickú aberáciu,
• vďaka výhodnej cene a možnostiam relatívne jednoduchej výroby primárnych zrkadiel s vyššími priemermi, ktoré sú zase vďaka vyššiemu priemeru schopné sústrediť viac svetla, sú vhodné na pozorovanie hmlovín, galaxií a iných slabších objektov,
  
• veľmi dobrá prenositeľnosť teleskopu a jeho nižšia hmotnosť v porovnaní s refraktormi alebo katadioptrickými teleskopmi, 
• pri správnom a pravidelnom nastavovaní zrkadiel (kolimácii) veľmi dobrá ostrosť obrazu,
• pohodlné používanie: zatiaľ čo pri refraktoroch alebo katadioptrických teleskopoch sa okulár (a oko pozorovateľa) nachádza vzadu za tubusom, pri teleskopoch typu Newton býva okulár v prednej časti teleskopu. Vďaka tomu je možné tubus nastavovať a natáčať tak, aby bola hlava pozorovateľa v pohodnej pozícii - napríklad pri refraktoroch môže byť okulár príliš nízko v prípade, keď pozorujete objekt vysoko na oblohe a tubus je natočený takmer zvislo,
• vďaka tomu, že je tubus reflektoru otvorený, sa teplota teleskopu prispôsobí teplote okolitého prostredia rýchlejšie, než pri uzavretých teleskopoch.
  

Nevýhodami reflektorov sú ale napríklad:

• primárne a sekundárne zrkadlo je potrebné pravidelne nastavovať (kolimovať), 
• sekundárne zrkadlo je pred primárnym a cloní určitú časť svetla pri jeho vstupe do tubusu teleskopu,
  
• tubus telekopu je otvorený, čo síce má určité výhody, no súčasne spôsobuje aj pohyb vzduchu medzi otvorom tubusu a zrkadlami, čo môže zhoršovať kvalitu obrazu, 
• okrem toho, cez otvorený tubus sa na zrkadlá môžu dostať nečistoty alebo vlhkosť, čo postupne zhoršuje kvalitu ich kovových povrchov.

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Refraktory - šošovkové teleskopy

V rovnorodom optickom prostredí, napríklad vo vzduchu, sa svetlo šíri priamočiaro, zatiaľ čo pri prechode svetelných lúčov rozhraním rôznych optických prostredí (napríklad vzduchu a vody, vzduchu a skla) dochádza k ich lomu. Na tomto princípe sú založené šošovkové teleskopy (refraktory), ktorých objektív láme (refraktuje) svetelné lúče pomocou šošoviek.

Výhodami týchto teleskopov sú najmä výborná kvalita obrazu pri apochromatických refraktoroch, ďalej ich dobrá prenositeľnosť a jednoduchá údržba - šošovky sú fixné, takže nie je potrebná ani pravidelná kolimácia tak ako pri reflektoroch. Vďaka tomu, že tubus refraktorov je uzavretý, sa do nich nedostane vlhkosť ani prípadné nečistoty a na rozdiel napríklad od reflektorov nedochádza v tubuse k pohybu vzduchu, ktorý by mohol zhoršovať obraz (na druhej strane, na rozdiel od otvorených tubusov reflektorov ale trvá dlhšie, kým sa refraktor prispôsobí teplote okolitého prostredia).

Refraktory majú ale aj viacero nevýhod. Základným problémom je už samotný lom svetelných lúčov: rôzne vlnové dĺžky (farby) sa pri prechode šošovkou lámu pod iným uhlom a ich ohniská sú v rôznych vzdialenostiach od šošoviek, čomu hovoríme chromatická aberácia.

Okrem toho, aj svetelné lúče rovnakej vlnovej dĺžky (farby), ktoré prechádzajú šošovkou pri jej strede, sa lámu pod iným uhlom ako svetelné lúče, ktoré ňou prechádzajú pri jej okrajoch. V tomto prípade ide o sférickú aberáciu.

Aby sa znížila chromatická a sférická aberácia, používajú sa v refraktoroch objektívy zložené z viacerých šošoviek. Jednotlivé šošovky sú vyrobené z rôznych materiálov - špeciálnych skiel s rozdielnymi optickými vlastnosťami - tak, aby sa ich kombináciou dosiahol požadovaný lom svetelných lúčov. V tomto prípade hovoríme o:

• achromatických objektívoch: pri nich je korigovaná chromatická aberácia pre dve farby, takže ohniská oboch sú v rovnakej vzdialenosti od objektívu, 
• apochromatických objektívoch: pri nich je chromatická aberácia korigovaná pre tri farby, tak, aby ohniská všetkých troch boli v rovnakej vzdialenosti od objektívu, 
• najmä v najvyššej triede fotoaparátov sa používajú superachromatické objektívy, schopné korigovať chromatickú aj sférickú aberáciu ešte výraznejšie - ich výroba je však zložitá a náročná, vďaka čomu je aj ich cena výrazne vyššia.

Ďalším problémom refraktorov je náročnosť výroby objektívu. Čím je priemer objektívu vyšší, tým zložitejšie je vyrobiť potrebné šošovky. S tým súvisí aj:

• všeobecne vyššia cena refraktorov, výrazná pri vyšších priemeroch objektívu - napríklad už pri objektívoch s priemerom 6 palcov (15 cm - jeden palec je 2,54 cm) môže byť cena refraktoru približne dvakrát taká ako cena porovnateľného reflektoru, 
• hmotnosť a dĺžka refraktoru, ktoré rastú s priemerom objektívu, 
• refraktory s vyššími priemermi objektívu (6 palcov, 8 palcov a viac) su pomerne drahé a zriedkavé. V prípadoch, keď sú žiadané vačšie objektívy (napríklad pri pozorovaní slabých hmlovín, galaxií a vždy, keď je objektív s veľkým priemerom potrebný na to, aby sústredil dostatočné množstvo svetla) sa tak uplatnia skôr reflektory.
  

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Základné typy teleskopov

Refraktory, reflektory a katadioptrické teleskopy sú tromi základnými typmi teleskopov, ktoré sa používajú na astronomické pozorovanie. Každý z nich má v praxi viacero rôznych obmien, no všetky sú založené na dvoch princípoch: lom svetelných lúčov alebo ich odraz.

Šošovkové refraktory fungujú na princípe lomu svetelných lúčov - refrakcii. Smer lúčov sa mení pri ich prechode šošovkou, resp. sústavou viacerých šošoviek, ktoré spolu tvoria objektív teleskopu.

Zrkadlové reflektory sú založené na odraze svetelných lúčov - reflexii. V tomto prípade sa smer lúčov nemení pri prechode šošovkou, ale pri ich odraze od dutého zrkadla.

A katadioptrické systémy (v angl. bývajú často označované aj ako cassegrain telesopes) kombinujú prvky refraktorov a reflektorov - lom svetelných lúčov pomocou šošoviek a ich odrazy pomocou zrkadiel.

Kliknite na jeden z nasledujúcich odkazov pre viac informácií o teleskopoch alebo o:
- refraktoroch;
- reflektoroch;
- katadioptrických teleskopoch;
- základných parametroch teleskopov;
- statíve a montáži teleskopov;
- okulároch;
- Barlow šošovkách;
- kontrastných filtroch a ich detailnejších parametroch;
- o základoch ich používania (napríklad, ako používať hľadáčik a ako ich nasmerovať na to správne miesto na oblohe);
- o nočnom videní;
- o termovízii.

Hviezdy (2)

A po stručnom predstavení toho, ako hviezdy vznikajú, nasleduje podobne zjednodušený prehľad toho, ako hviezdy starnú. Na úvod, hviezda sa rozžiarila a v jej jadre prebieha fúzia vodíka na hélium. Tá bude prebiehať počas väčšiny "bežného života" hviezdy - čím je hviezda ťažšia, tým rýchlejšie sa v jej jadre míňa vodík, naopak, čím menšia je jej hmotnosť, tým dlhšie jej vodík vydrží.

 

Diagram podľa Wikipedie

 Menej hmotným hviezdam, akými je napríklad naše Slnko, postačia zásoby vodíka na miliardy rokov. Keď sa vodík v ich jadre začne míňať, jadro hviezdy sa zmenšuje a zhusťuje. To v jadre spôsobí zvýšenie tlaku a teploty, a umožní začať fúziu hélia. V jadre tak začne vznikať uhlík, zatiaľ čo fúzia vodíka sa presunie smerom k vonkajším vrstvám, ďalej od jadra hviezdy. Vonkajšie vrstvy hviezdy sa tým rozšíria a z hviezdy sa stane tzv. červený obor. Časom sa však v jadre minie aj hélium. Jadro sa znova zmenší, nie je však dostatočne hmotné na to, aby vznikli tlak a teplota potrebné na fúziu uhlíka. Z jadra sa stáva biely trpaslík, zatiaľ čo vonkajšie vrstvy hviezdy vytvoria planetárnu hmlovinu. Biely trpaslík postupne chladne a planetárna hmlovina sa rozpína do okolitého priestoru...

Planetárna hmlovina M27 (Činka, angl. Dumbbell). Zdroj: apod.nasa.gov

Tie hmotnejšie hviezdy svoj vodík minú oveľa skôr. Jadro zhustne, zvýši sa jeho teplota a tlak, začne fúzia hélia. Keď sa minie aj hélium, jadro sa znova zmenší a začne sa fúzia uhlíka. Nasleduje neón, kyslík, kremík. Pri fúzii všetkých týchto prvkov sa uvoľnuje energia, až dôjde k poslednej fúzii - z kremíka na železo. Jadro hviezdy si potom už nemá ako vyrábať energiu, ktorá by ho udržala v stabilnom stave. Vonkajšie vrstvy hviezdy sú rozmetané ako supernova, zatiaľ čo zo zvyškov jadra vznikne neutrónová hviezda, pulzar, prípadne, ak je hmotnosť zvyšku jadra vyššia než približne 4x hmotnosť Slnka, čierna diera. 

Jendým z najznámejších pozostatkov supernovy je "Krabia hmlovina" v súhvezdí Býka, vzdialená približne 6300 svetelných rokov od Zeme. Vznikla pri výbuchu supernovy, ktorá bola na Zemi spozorovaná v roku 1054 - "nová hviezda" bola vtedy taká jasná, že ju počas niekoľkých týždňov bolo na oblohe možné vidieť aj cez deň. Hmlovina, ktorá po nej zostala, vyzerá, ako keby bola vytvorená z množstva rôznofarebných prepletených vlákien, celú jej zložitú štruktúru je dobre vidieť na fotografiách. V jej centre sa nachádza Krabí pulzar, veľmi silný zdroj žiarenia, ktorý zahrieva a rozsvecuje hmlovinu naokolo. A tá sa aj takmer 1000 rokov po výbuchu stále rozpína rýchlosťou približne 1500 kilometrov za sekundu.

 

Zdroj: hubblesite.org

Hviezdy (1)

Zjednodušený pohľad na to, ako vlastne hviezdy vznikajú.

V medzihviezdnom priestore je množstvo hmoty, najmä plynu a prachu. V niektorých oblastiach je táto hmota koncentrovanejšia a tvorí hmloviny, ako napríklad Veľkú hmlovinu v Orione, ktorú môžeme vidieť aj voľným okom. Keď je veľkosť a hustota týchto hmlovín dostatočná na to, aby sa jednotlivé atómy začali spájať a tvoriť molekuly, vznikajú takzvané molekulárne oblaky.

Tieto molekulárne oblaky nie sú veľmi stabilné, môžu začať kolabovať buď spontánne, keď je gravitačná príťažlivosť častíc vyššia ako ich kinetická energia alebo aj pod vplyvom nejakej vonkajšej udalosti - napríklad, keď molekulárny oblak zasiahne rázová vlna po výbuchu neďalekej supernovy. Jednotlivé časti oblaku sa postupne začnú zhusťovať, v oblaku vznikajú obrovské mraky elipsovitého tvaru - globuly.

Zdroj: Hubblesite.org

Hmota z ich okolia je postupne vťahovaná do ich jadra a s narastajúcim tlakom postupne stúpa jeho teplota. Pri dosiahnutí potrebného tlaku a teploty začne v jadre vznikajúcej protohviezdy fúzia deutéria (ťažkého vodíka), zatiaľ čo protohviezda "nabaľuje" ďalšiu hmotu zo svojho okolia. Až nakoniec sú tlak a teplota dostatočné na to, aby začala fúzia vodíka - hviezda sa rozžiari a žiarenie odtlačí plyn a prach v jej okolí.

Zdroj: Hubblesite.org

Pokračovanie...

Súhvezdie Býk (3)

V súhvezdí Býka je okrem Plejád a Hyád možné nájsť aj jeden z najľahšie pozorovateľných pozostatkov supernovy - Krabiu hmlovinu.

Tento objekt, vzdialený približne 6300 svetelných rokov od Zeme, býva označovaný aj ako Messier 1 (M 1). Vznikol pri výbuchu supernovy, ktorá bola na Zemi spozorovaná v roku 1054 - "nová hviezda" bola vtedy taká jasná, že ju počas niekoľkých týždňov bolo na oblohe možné vidieť aj cez deň. Hmlovina, ktorá po nej zostala, vyzerá, ako keby bola vytvorená z množstva rôznofarebných prepletených vlákien, celú jej zložitú štruktúru je dobre vidieť na fotografiách (napríklad na stránke hubblesite.org). V jej centre sa nachádza Krabí pulzar, veľmi silný zdroj žiarenia, ktorý zahrieva a rozsvecuje hmlovinu naokolo. A tá sa aj takmer 1000 rokov po výbuchu stále rozpína rýchlosťou približne 1500 kilometrov za sekundu...

Ak ju chcete vidieť na vlastné oči, budete potrebovať teleskop a jasnú, tmavú oblohu. V teleskope táto hmlovina vyzerá ako malý bledý ovál, jej jednotlivé vlákna či iné detaily sa ale rozoznať nedajú.

Tipy na pozorovanie zimnej oblohy

Advent, blížia sa Vianoce, tma už o piatej... a na studenej oblohe sa ligocú zimné hviezdy.

Základné tipy na pozorovanie oblohy môžete nájsť v nasledujúcom článku. Aj keď cez amatérske teleskopy v deep-sky objektoch neuvidíte farby ani toľko jemných detailov ako na ich fotografiách, skúste každému z nich venovať aspoň 10-15 minút vášho času - aj keď na prvý pohľad môžno neuvidíte veľa, keď sa na objekt budete pozerať trochu dlhšie, postupne môžete začať rozoznávať niektoré drobné detaily.

Skoro večer sú na západnej oblohe ešte stále letné hviezdy. Lýra, Labuť, pripomínajúca veľký kríž, a Orol. Obrazec Letný trojuholník z ich najjasnejších hviezd (Vega, Deneb, Altair) a medzi nimi dve skvelé planetárne hmloviny a farebná dvojhviezda.

Ako prvá, kým je dosť vysoko, planetárna hmlovina Prsteň (M57) v súhvezdí Lýra.

Zdroj: hubblesite.org

Cez teleskop síce nevidieť žiadne farby, ale jasne sa dá rozoznať, že je vo vnútri "dutá" - pri 60x aj 90x zväčšení a s O-III filtrom vyzerá ako malý krúžok dymu. 

Druhá planetárna hmlovina, Činka (M27). Na fotografiách (napríklad NASA) vidieť farby a množstvo detailov, pri 90x zväčšení a s O-III filtrom sa dá rozoznať jej tvar - skôr než činku pripomína ohryzok z jablka.

A po asi hodine s M57 a M27 čas na niečo jasnejšie - dvojhviezdu Albireo. Vo vesmíre je veľa dvoj- a viacnásobných hviezd, ale pri Albireu vynikne farebný rozdiel medzi jasnejšou žlto-zlatou a o trochu slabšou modro-sivou hviezdou.

Dvojitá hviezdokopa v Perzeovi (NGC 869 a NGC 884), galaxia Androméda (M31). Postupne na oblohu stúpajú jasné Plejády, Hmlovina M42 v súhvezdí Orion, otvorené hviezdokopy v súhvezdí Veľký pes či guľová hviezdokopa M79 v súhvezdí Zajac.

Súhvezdie Býk (2)

Pléjády, jedna z najkrajších otvorených hviezdokop viditeľná už voľným okom a Hyády, najbližšia hviezdokopa k našej Zemi.

Plejády, označované aj ako Messier 45 (M 45) si všimli už staroveké civilizácie - videli ich Babylončania, Egypťania, Číňania, Aztéci a Mayovia, Indovia, domorodci v Tichomorí, Amerike a Afrike, zmienky o nich sú v Biblii, Koráne... V Japonsku sa volajú Subaru, v arabčine al-Thuraya a napríklad Chorváti ich volajú Vlašići. Názov Plejády pochádza od Grékov, ktorí v nich videli sedem sestier, dcéry Titána Atlasa a nymfy Pleione. Mená rodičov a ich siedmych dcér (Alcyone, Asterope, Calaeno, Electra, Maia, Merope, Taygeta) sú súčasne aj menami jednotlivých hviezd.

Táto hviezdokopa, zložená z viac než 1000 hviezd, je od nás vzdialená asi 440 svetelných rokov a nájsť ju na oblohe je naozaj ľahké. Na jej pozorovanie je najlepší klasický ďalekohľad (triéder), kde ju v zornom poli možno vidieť celú naraz, zatiaľ čo pri telekopoch a vyšších zväčšeniach možno pozorovať aj jej menej jasné hviezdy. Na fotografiách Plejád (napríklad na stránke NASA alebo eso.org) je aj krásna modrá hmlovina, ktorú ale cez teleskop pravdepodobne neuvidíte. Ak to chcete skúsiť, táto reflexná hmlovina z medzihviezdneho plynu a prachu je najjasnejšia okolo hviezdy Merope.

Hyády (označované aj ako Collinder 50 alebo Melotte 25) boli v gréckej mytológii dcérami Atlasa a nevlastné sestry Plejád. Podľa legendy ich brat Hyas zahynul pri nehode počas lovu a plačúce Hyády (z gréckeho výrazu, ktorý znamená "daždivé") sa stali hviezdami na oblohe. Sú našou najbližšou hviezdokopou, vzdialenou 150 svetelných rokov od Zeme. Na oblohe je ich možné nájsť ľahko, stačí sa pozrieť na jasný Aldebaran. Rovnako ako pri Plejádach sú aj Hyády viditeľné voľným okom (trochu pripomínajú písmeno V). Pokračovanie...